Samstag, 17. Juli 2021

Cesta na vrchol Säntisu

 

Pobalili sme ruksaky. Problém bol, odkedy nefajčím so zápalkami. Dobre ešte ten starý zápisníček pre pionierov, minimálne šesťdesiatpäť rokov starý, podľa skautského vzoru, obsahuje kontrolnú listinu, dnes sa to asi nazývá “checklist”, lebo bez angličtiny ani krok, zápalky by sme boli zabudli! Chystáme sa k vrcholu, ale tentoraz šampanské zostane doma, naposledy mi v ruksaku krásne explodovalo a všetko bolo polepené. Jakub šomral, že pytle máme zbytočne ťažké a načo mi je toľko párov nohavičiek na takú krátku dobu. On ma len tri spodky. “Nehovorí sa spisovne ‘trojo spodiek’?”, pýtam sa provokačne. Malá prednáška nie o gramatike: “Keine Ahnung, som už roky v nemecky hovoriacom prostredí a tak pomaly strácam prehľad. Ale aj tri spodky je možno na dvojdňovú túru veľa”!  Zjavne sme obaja nie príliš pevne v sedle írečitej slovenčiny a dišputa na túto tému predčasne končí.


“Ale vieš Kinga, že pomaly budem expert na nemčinu? Čím ďalej častejšie chodia za mnou rodení nemecky hovoriaci kolegovia, aby som im to alebo ono vysvetlil, prípadne text článku do ich materinčiny preložil! To je predsa vrchol, nie?” V duchu sa chytám sa slova “vrchol”, aby som predčasne ukončila Jakubovu prednášku. Už to poznám, následovalo by “že možno je to tým, že Švajčiari nie su vôbec nemci a sú popletení ich štyrmi úradnými jazykmi,  stratili prehľad, izolovaní ich kopčiskami, nie?” a poviem: ”Tak na ktoré to kopčisko sa chceme vyškrabať, kam sa vydáme?” Tajne som dúfala, že vyhral Davos. Tam sa dá priamo z vlakovej zastávky šplhať rovno na kopec.


“Dnes vezmeme auto.” Príjemné prekvapenie, ale aj obavy, či ma nečaká dlhá pešia cesta do nejakého základného tábora alebo k lanovke.”To vieš”, ako keby vytušil moje myšlienky, “ja by som najradšej liezol opäť a opäť na ten Venušin pahorok…”, uškŕňal sa Jakob.


“Ty by si tam liezol aj keď už medzitým poznáš, že tam je tá mäsožravá rastlina, odborne nazývaná Dionaea muscipula? Nebojíš sa?” Ja to mám vyštudované z dvoch semestrov botaniky a biológie.

“Bojím! Ja sa všetkého bojím, prúdu vody, premávky, skúšok, osamelej noci, sliepok, zdivelých kráv a najviac - najviac sa bojím Venuše, či na pahorku, či v posteli!”

“Kopcov sa ale nebojíš, veď tam ideš rád a dobrovoľne, nie?”

“Bojím. Ale tá káva potom, to je ako kedysi cigareta potom...Alebo ešte lepšie syrová alebo marhuľová ‘Wähe’* s jablkovým muštom za odmenu. ‘Mzda strachu’, ten film si pamätáš? Starý francúzsky, Yves Montand v hlavnej úlohe, tuším ako šofér.”

“Tak polez už, ty môj šofér! Tentoraz to nemá znamenať ‘kurič’, keď už spomínaš francúzov, najskôr tak ‘zohrievač’, ale na to je zatiaľ skoro. Rozumej to teda ako po slovensky - riadič!”


Po dobrej hodine sme sa ocitli na parkovisku po Säntisom. Samozrejme, že tam je lanovka na tých dva a pol tisíca metrov, hore, na vrchole je aj meteorologická stanica v celoročnej prevádzke, ale môj milý pán Jakob sa rozhodol zobrať pešo značkovanú cestu na vrchol. Neviem už presne, malo to trvať asi dve-tri hodiny. Po dvoch hodinách som spotená skákala z jednej jamy do druhej, z jedného balvanu na inú bludnú skalu a nečujne hromžila, ktorý škodoradostný debil nám toto tu pred tisíckami rokov nakládol do cesty. A neboli sme ešte ani v štvrťke cesty. Až som už nemohla, nechcela ďalej a ľstivo fingovala vyvrtnutý členok.


Jakob okamžite spotený priletel, asi vyľakaný, že ma bude musieť niesť na rukách alebo volať horskú službu. Nežne ma uložil do machom a voňavými vysokohorskými bylinkami vystlanej priehlbiny medzi dvomi navŕšenými kopami skál a začal mi nohu jemne masírovať. Koniec tejto prvej pomoci sa dal predpokladať. Vzdaná horská túra ešte neznamená, že človek nedosiahne vrchol, ak má skúseného zliezača venušiných pahorkov.  


Ba ani tá povestná venušin pasca - Dionaea muscipula-, ani tá nemusela hladovať, ten nešťastný tučný chrobák sa nechal schapnúť a dokonale nás nasýtil... 


Freitag, 16. Juli 2021

Cestou do neba cez Máchove jazero

 

Cesta do neba - dve témy v jednom artikli. Aj slon má predsa dva kly!

Takový schody do nebe. Hm, hm,

Postavit chtěl bych pro Tebe”,...ako to spieval Waldemar,


to prišlo podstatne neskôr. Najprv som si musel vypočuť rozprávku o Jakubovom rebríku ako chcel vyjsť až do neba a šlapal priečku za priečkou, stupienok svojho rebríka jeden za druhým, nekonečne dlho, na ilustrácii bol nahatý - rozprávka ozaj pre deti? - mal dlhočiznú bradu, ktorá sa mu motala medzi bosé nohy, topánky už dávno zošmatľané stratil, dáma, ktorá mi rozprávku predčítala, už zápasila so spánkom a ja som musel sedieť ako uliaty, kým nádejná študentka výtvarnej akadémie zápasila o môj portrét. Dodnes visí tento pamätihodný výtvor nad mojou posteľou. Mám na ňom obrovskú bielu baretku, pripomína to cukrára. No a napriek tomu, že som sa narodil na Jakuba, ani Jakub sa nevolám a rebríkov a výšky sa bojím ako čert kríža. Rád ale vyváram, len do pečenia sa moc nemám, už vonkoncom nie sladkosti cukrárskeho rázu. 

Tomu sa hovorí učenne medzi psycho-vedami “detská trauma”. Kvôli tej čapici...


Neskôr, ako dôstojník tankistických jednotiek, som mal možnosť presvedčiť sa o hrôze, ktorá zachvátí bezmocných divákov, keď sa spoza vŕšku na jeden šup vynorí rota burácajúcich tankov. Predstavujem si, že to musí byť podobný údes, ako keby sa znenazdajky vynorila moja tučná suseda v rúžových spodkoch a pritesnej podprsenke v hmle a preľaknutý človek uskočí v pude   sebazáchovy priamo do náručia opáleného brontosaurusa. Tento obraz hororu ma prenasleduje cestou do neznáma, ergo aj do neba! Väčší šok než tá susedka môžu nahnať už len malé vírusy corony, mutované ako biologické zbrane hromadného ničenia, súčasne veľmi moderné. 


Nečujne sa vynorí kŕdeľ letúnov, nezachytiteľné štebotanie krídel ako kmitanie  krídel včelích, poháňaných elektromotormi po vzore súdruha Piccarda, ktorý na slnečných batériach obletel zemeguľu bez pohonnej látky, len tak, na splátky, po tankovaní slnečnej energie. Psychiater! 

Oni tí psychiatri nikdy nemajú ku svojim klientom ďaleko…


Takáto nevyžiadaná eskadra sa vydá ako sprievodná patrola na mojej ceste do neba? Majú na palube solárové bomby? Prinútia ma pristáť znovu na zemi lebo nemám ešte na palube svojho lietadla elektromotor, ale len zastaralý stroj, sýtený leteckým kerozínom, ktorý výdatne produkuje oxid uhličitý, tak, že naše stromy na zemi sa tým sústavne musia prežierať? Alebo robia turbíny môjho nebeského povozu príliš veľký krach? Zverina a ľud pracujúci nemôže spať spánkom spravodlivých? Všetko je možné, prichádza do úvahy, veď spôsob premávky anjelov v nebi preskúmaný my, obyvatelia tejto našej harule, pozemšťania, ešte explicitne nemáme a zelení politici a ich učeníci sa v ich svätom zanietení ponášaju na Krista a jeho družinu sprevádzanú anjelmi. Sám Boh vie, aký pohon užívajú anjeli, mávať krídlami mi ako vysvetlenie nestačí!


Pripravujem si vopred výhovorky omluvy: Kde by som na ceste - nielen do neba! - našiel zástrčku s vhodným napätím, keby mi vypršali batérie elektromotoru? Kde by som načerpal novú energiu, keby pršalo a slnko zmizlo na týždeň? Tajfúny ku mne nedoletia a plachty pre slnečný, kozmický vietor majú zatiaľ vyskúšané len Japonci, naši milí Amis* z NASA majú zatiaľ prestávku. *A laquelle de tes amies penses-tu? Á celui qui a des ailes - na tú s krídlami.


“No než ona za mňou doletí to potrvá”, myslím si. Krídla by som mohol potrebovať, aj keď je tu tá historka s Ikarusom! Nie je práve mojím úmyslom zjaviť sa na Nebeskej bráne zaprášený popolom potom, čo by som po požiari svojich krídel podľa negatívneho Ikarovho zážitku, povstal z popola ako Fénix…Jednorožec, unicorn, po Pegasovi ani stopy, chiméra na pochode...


Na šťastie sa tá hrôzostrašná letka bezhlučných duchov alebo zoombies na nedefinovateľných letostrojoch na zenite nevynorila a môžem trochu voľnejší na duši zamieriť do najbližšieho baru na odpočívadle na diaľnici a kúpiť si ako útechu ku káve kokosovú tyčinku, keď som už sám taký kokos, že plánujem takú náročnú tému, cestu.


*Na ktorú z tvojich priateliek myslíš? Na tú, ktorá má krídla!” Dobrá blbosť ma napadla! Ja, ktorý doslova nenávidí operené živočíchy s výnimkou Indiánov, skôr teda mladých Indiánok, nie tých na jedenie, tých na zjedenie, ja by som si želal na ceste okrídlenú ženu?!? To je azda moja predstava o úprimnosti? Lož! Jedine ak by mala krídla z alumínia! Alebo keby to bola aspoň tátoš! Pegasus. Rozpačito kĺžem zrakom po svetlobéžových drevených stenách, obložené sú tým alpským stromom, ktorého meno vždy zabudnem**. Pekne to hraje s krvavo červeným koženkovým poťahom. Niekto útočí na môj nie už tak ostrý sluch: “Môžem si k tebe prisadnúť?” Neznáma priateľka, nemá ani krídla, ale vyzerá ako anjel, ktorý spadol z neba. “Kam cestuješ?”, spontánna otázka.


“Ako viete, že cestujem?”, odvrkol som a dodal: ”Do neba!”

“Zobrieš ma so sebou? Práve sa odtiaľ vraciam. Spadla som, ale musím naspäť.” Nemihol som ani okom, ale to vnútorné začalo intenzívne pracovať. Niekto padá z neba! Zaujal ma práve nápis na stene hostinca. Ešte viac spomienka na citovaného autora. Johann Nepomuk Nestroy, takmer krajan, rodák z milovanej Viedne, dnes predmestie Bratislavy:

“Ich liebe die öffentlichen Orte nicht; ich geh’ daher auch für gewöhnlich immer nur in die Wirtshäuser, wo ich zu Haus’ bin.” Krásne, myslím si. Raz dávno som si zvolil na jeho počesť  pseudonym “Destroy”…(však nič iné ani neviem!)


Ďalšia asociácia, vnútorné oko zablúdilo. Praha, povinná každoročná púť študenta do stovežatej, s nezájdeným leskom svetového mesta a samozrejme obligátna kontrola pivovaru “U Fleků”. Pivo s cesnakovými hriankami, teda topinkami! Nápis na stene hlásal: “Kto pívo pije a muzice platí, vezmou ho do nebe andělé svatí.” A upokojenie čitateľa: “Pivo jsem píjal a muzice platil, když jsem šel do nebe, Petr mne vrátil!” Aha, “ça y est!”, mrmlem ako kedysi Archimedes jeho “Heureka!”, to je to, to je riešenie!


“Nepočúvaš ma!”, vyčíta mi krásny mezzosoprán.”Prepáč”, ospravedlňujem sa, “bol som v myšlienkach celkom inde, celkom ďaleko. Čo si povedala?”

“Zaplatím ti benzín, ak ma vezmeš so sebou.”

“A čo tam benzín! Dajme si pivo, ty ho zacvakaj a hoď do toho musikboxu mincu, ja nemám drobné. Do neba sa potom dostaneme ľahko, len aby nás ten svatý na bráne nevrátil. Máme pivo piť  muzike platiť!”


Utrela si pivovú penu z jahodových úst a poznamenala: “Pozri, ako sa vonku leje. To je prietrž mračien, potopa. Pôjdeme?” Zo starodávneho automatu dohrával Matuška. Sadli sme si na poslednom schode.

Schúlili sa pod trojuholníkovou celtou, zvyšok zo starodávneho stanu, hovorili sme mu ihlan, stanový dielec bol z nepremokavej maskovanej plachtoviny a nespočetné blesky na nebi - zase to nebo! - nám nahradili táborový ohníček. Ako v mladosti na Máchovom jazera. Táborák hrial, ktosi na gitaru hral, vnútorný oheň sálal, boli sme v cieli, boli sme ako v nebi...  


**limba!


Freitag, 14. Mai 2021

Frauensache

  Začiatok hrozitánskej balady...stmieva sa?

Súmrak na štadióne univerzity - storočné jubileum minus 23 rokov plus sedem mesiacov?

RADUJME SA, ale dnes som to nekontroloval...Dnes je to odvtedy už vyše mesiaca!

(Viď dátum kresby…)

Tak som zosilnel a cvičil

veľa mäsitého čerstvého mäsa mal

až plot štadiónu som zničil

kiež na radu vegánov by som bol býval dal!

to je z veľa mäsitého jedľa

smrdíš keď prdíš niekam vedľa

ako prehnitá bedla

ktorá sa nezjedla...


Dnes na obed, poludnie

než slnko za mraky zájde, sa zotmie

budeme zase slávnostne papať

vyzlečiem na to ten ťažký čierny kabát


od dvanástej ohlásiť to zvonom

budem päťdesiattri rokov 

čo stal som sa oficiálne otcom prvý raz!

ešte teraz mi behá po chrbte mráz

nepočítal som odvtedy počet tých krokov

odkedy som teda otcom

len odhadom - ide to stále žiaľ už len dolu kopcom!


Samstag, 8. Mai 2021

Dnes koniec vojny

B Bol raz Rasputin

raz Rasputin

raz Putin

Rasputin 

Raz Putin

dva Putin

tri Putin

(vzdy put in)


rezali ste Rasputina

dali ste ho pobodať

chcete rezať aj Putina

chcete si ho popodať?


buď teda riadna svoloč

potom radšej všetkých omoč

nehraj sa na Gašparka

nie kadému známy fakt Gari Kasparov* dá každému mat


Gari nemal si ho na Yale Uni brať

do politiky naválať…

Rasputinov dvojník vzdychá ach

kiež by si hral naďalej radšej šach


ty porazil si aj pogrom, prdom - (hneď DVA preklepy?!?) -, (do tretice) program mašín šachových

z mašiny skočil vtáčik do ríny

zaboril sa do hliny

a utopil sa vo vodách svetových


*ŠACHOVÝ VEĹMAJSTER SVETA

aj na jeho odporúčanie mohol Navalny študovať na elitnej americkej univerzite YALE! 

Warnung an den Zaren vor dem Krieg (August 1914)[Bearbeiten | Quelltext bearbeiten]

Rasputin, Gari, duch Naválaný a car?) Raz Putin (z ľava)

Nach eigenen Angaben schickte Rasputin ungefähr 20 Telegramme an den Zaren, um ihn vor dem Krieg zu warnen.[93] Eines lautete:

„Kümmern Sie sich nicht zu sehr um den Krieg. Der Augenblick, ihm (gemeint ist wahrscheinlich Deutschland) eine Tracht Prügel zu verabreichen, kommt noch. Jetzt ist der Zeitpunkt noch nicht günstig. Die Leiden werden belohnt werden.“[154]

Als dies nichts fruchtete, versuchte er es noch einmal: „Mein Freund, ich wiederhole dir abermals: Eine furchtbare Gefahr bedroht Russland. Eine Katastrophe, ein Leid ohne Ende. Es ist Nacht. Kein Stern mehr am Himmel. 





Samstag, 10. April 2021

Sypejte ptáčkům

L Liebste Inoféfa, darling, tvoj domček pre vtákov visí príliš nízko. Každý kocúr sa tam ľahko dostane…

Alois, tvoje kolty visia prekliato nízko, nemyslíš?


Donnerstag, 1. April 2021

Veľká noc pred dverami

D Da war einmal ein Luftibus

schon seit Langem schrieb er keinen Vers und keinen Reim

am Hocker schlief er ein erwach und wollte lieber Heim

da gab ihm gute Muse einen Kuss

und jetz ob er will oder nicht er dichten muss

Guten Wind in die Segel versorgte an der Tankstelle vor Ort

an poetische Reise begab er sich sofort

weil er schon zu lange “mlčal

elán mu v srdci len tak blčal”!*

Dies versteht praktisch jeder wohl

ohne dass er selber sein müsste ein vôľ!**


*

** sinngemässe Übersetzung


Da er schon seit Tagen schwieg und nichts schrieb

gab seinem Herzen tiefen Hieb

Sehnsucht loderte intensiv

Wille schreiben züngelte massiv

Das versteht doch jeder Stier

ohne das er stehen würde wie ein Ochse hier


Cesta na vrchol Säntisu

  Pobalili sme ruksaky. Problém bol, odkedy nefajčím so zápalkami. Dobre ešte ten starý zápisníček pre pionierov, minimálne šesťdesiatpäť ro...