Freitag, 12. November 2021

Jakab mi rozprával ako vtákov naháňal

 Ako som naháňal vtákov

(Pre Gabriely)


Jakob Gazdag sa, rozmrzelý celkovou situáciou v rodine, spontáne rozhodol újsť naspäť, odkiaľ už dávno ušiel. Do svojho rodného mesta, nič iného mu nenapadlo. Nemal ani veľa na výber, voľba bola zaťažená finančnou situáciou. Vedel, že tam aspoň prvé dni prežije viacmenej v pohode, cenový spád bol ešte vždy enormný. Vrecka napchal bankovkami ktoré v rýchlosti pozbieral po byte, načatú flašu treťoradého koňaku položil na sedadlo a počas jazdy bez premýšlania o možných náledkov, takmer automaticky, tej fľaše popíjal. Bolo nad ránom, nejakých zvláštnych kontrol sa neobával, policajné hliadky dávno opustili výpadovky.

v prípade kontroly sa spoliehal na japonský olejček, ktorý raz dostal od zákazníčky, ktorá nepretržite celý deň pila whisky a riadila denne auto zo svojho obchodu dobre cez sto kilometrov domov a zadúšala sa, že pár kvapiek olejíčka a nikto nemohol žiadny alkohol zistiť. Napriek tomu chcel dodržiavať rýchlosť, hoci ulice mesta boli vymetené, priam pozývali ku rýchlej jazde. Ale aj sa v duchu akosi lúčil s panorámou, ktorú, ako si myslel, dlho neuvidí, ktorá mu bola za tie roky blízka, dôverná. Smer k diaľnici nemusel tomu starému Renaultu vysvetľovať. Ako dobre cvičená kobyla sa trepal smerom na východ sám, veď to nebolo prvý raz, čo toto staré ale dosť zaujímavé vozidlo malo absolvovať túto cestu.


Pri Zemskom múzeu, kde tiež kedysi pracoval na príprave výstavy o živote a tvoroch doby bronzovej, maľoval tam rôzne zvery, pripravoval súťaže pre návštevníkov, dobre si vedomý, že nikto ich pravdepodobne neuhádne, tam kde sa pri hlavnej stanici z jazera proti všetkým zvyklostiam vynára rieka a nie naopak, ako by to jeden čakal niekde inde, auto spomalilo. Zvyknuté na pomalú jazdu, pretože tu sa dalo vždy niečo zaujímavého vidieť. Ale ťažko niečo čakať o tomto čase, noční pracujúci všetkých profesii odišli alebo spať, alebo tí jedni už raňajkovali kým tí druhi len možno konečne večerali, všetci podľa chuti popíjali, konzumovali v tých málo baroch, ktoré mali ešte - či už zase - otvorené ich prvé pivo, absint, kávu s Kirschom, možno nejaký obschnutý sendvič. Čerstvé kroasánty ku káve, ak už mali šťastie a pekárske dodávky ich čerstvé šte teplé doviezli. Srdce mesta bolo šedivé, zívalo prázdnotou, ani holuby nepromenovali po opustenej dlažbe...


Tmavovlasá postava ako z filmu náhlila po opustenom nábreží. Podvedome spomalil, kochal sa v pružnej chôdzi dievčiny. Páčila sa mu, až celkom zastal. Pozrela na neho a Jakab kývol hlavou, ako keby to bol úklon, poklona, znak úcty. Žena natiahla ruku k autu, znovu prikývol., Mala havranie vlasy, kontrast k bielej blúzke, ktorá zatiaľ nepraskla pod tlakom klenutých pŕs, ktoré boli do nej nabité a drali sa celý svojím bytím na svetlo sveta. Vrtko bez zaváhania sa nachýlila ku dverám na vodičovej strane, Jakab jej však ukázal na zadné. Vedľa neho ležala totiž tá koňaková flaša, tak neskôr jej s úsmevom povedal, že tie dvere sú pokazené. Aj naozaj boli. Dáma sa len pousmiala. Zdalo sa, že ten úsmev v jej tvári mal signalizovať “nerozumiem”.


Dohadovali sa potom radšej po anglicky, ale rýchlo prešli do francúzštiny, keď dáma oznámila, že je Latína, teda južná Amerika a tá románska reč jej vyhovovala lepšie. Bolo takmer ráno a tak sa zjednali na cene ďaleko pod zvyklými, veď to bola už len šťastná náhoda a nevstúpila do auta nejako z nutnosti zarobiť, skôr z prekvapenia a zvedavosti.   Náplecnú tašku pohhodila na sedadlo a vypadla z nej učebnica nemčiny. Vraj tu študuje nemčinu na univerzite. Ale nebola žiadny naivný nováčik, vedela čo bolo potrebné, nerobila to po prvý raz, vecne zo svojej skúsenosti dirigovala riadiča Jakaba k jeho obrovskému úžasu ku kostolu Dobrého pastiera. Jeho by niečo takého  nenapadlo ani vo sne.


Za kostolom skýtala veža tieň a tmavovláska začala bez otáľania otvárať Jakabovi nohavice.

Presadol radšej ku nej na zadné sedadlo, aby sa nemusela vyťahovať cez operadla. Pritúlila sa k nemu a on ihneď začal mechanicky a akoby samozrejme a zo zvyku jej stískať tie prsia, ktoré akoby pozostávali zrejme tajne pod blúzkou neviditeľne schovaných nabobtnaných melónov, príjemných na dotyk, pohladenie, láskanie. Jakab mal za sebou trápnu dvoj až troj mesačnú abstinenciu na sexuálnom poli, jeho neočakávaný exotický úlovok ho preto uvádzal do predštádia euforickej extázie.


Scenériu v rannom šere s tou vežou v novobaroknom štýle, osvetlenou len pouličnými lampami - na ulici po kostolom premáva trolejbus, tak lampy svietia celú noc - museli zjavne asi niekde tajne vyrezať z obrazov Giorgio de Chirico, inak sa to javisko nedalo vysvetliť. Veža dýchala melanchóliou záhady tejto noci, ako všetky jeho obrazy a na diváka pôsobila ako divadelná kulisa v nejakej očakávanej tragédii. 

Pouličný rybí trh nielen v Tokio sýtil jeho vôňou atmosféru temného zákutia pod kostolom.


“Napriek vrecku napchatom so semenom na puknutie, ktoré som už dlhé bolestné týždne nosil v nohaviciach sa mi nepostavil”, pokračuje v líčení udalosti sám Jakab. “Asi som príliš slopal…ja debil!”


Juhoamerická žena nereagovala nejako prekvapene. Ça ne fait rien, povedala a je čierna hriva schovala môj pokrčený úd, ktorý síce trochu už napuchol, ale ležal padnutý na bok ako ranený tučný ušliapaný odporný krátky had slabo teľacej farby bez práva na existenciu na tomto svete. Ça ne fait rien, opakovala s nežným úsmevom. Peut-être que vous pouvez m’aider un peu...mohol by ste mi trochu pomôcť, vtedy som si uvedomil, že mi vyká. Zachvátila ma vlna nehy. Pohladil som tie husté čierne vlasy, cítili sa ako struny gitary, asi niečo z dedičstva pôvodných obyvateľov zeme jej pôvodu, opäť zdvihla tvár z môjho lona, oči sa jej zaleskli v šere auta. Je veux faire quelque chose pour toi afin que tu aies aussi ta joie, chcel by som robiť niečo pre teba, aby si mala tiež radosť, koktal som. Uvedomil som si, že taký opitý musím byť aktívny, bez toho sa dnes neodbavím. Vzpriamila sa, roztvorila blúzu, odkial vypadli nádherné prsia. Posunula sa k operadlu a vyhrnula sukňu okolo pásu.


Voilà, s’il le veut, tu máš, ak chceš, krátko sa zasmiala. Dychtivo som strčil ruku medzi jej stehná. Vyprahnuté ústa, tá prekliata fľaša na prednom sedadle! Toto je klitoris? Užasol som. Na dráždec sa to pociťovalo príliš veľké, na penis s kvalitou a svojou veľkosťou ako správny makarón* uvarený “al dente” to bolo relatívne malé. 


Nevedel som, ako reagovať a medzi ukazovákom a palcom som to držal ako keď sa vezme niečo pinzetou. Pred dávnymi rokmi, keď som s malým Dušanom onanoval, to bol ten istý pocit. To “niečo” medzi mojimi prstami stvrdlo ale stále to bolo smiešne drobné...


Je veux te baiser, vypotil som bez dychu. Chcem s tebou jebať, domáhal som sa, aby som zahnal pocit neistoty. Tmavovláska okamžite vystrčila zadok a spoločnými silami sme márne skúšali môj mäkký úd zasunúť do tej ochotne ponúknutej bezchlpej diery. Ça ne fait rien, povedal som tentoraz ja. Opakoval som to viackrát. V mojom vzrušení kombinovanom mojím naliehaním, túžbou, sklamaním, prekvapením, miernou zúrivosťou sám na seba a na môj hlúpy stav a nádejou na ukojenie, som rýchlo začal latinskej dáme - alebo to bol pán? - mydliť prirodzenim. Skôr teda musel byť pán! Vzdychy a pritlmené výkriky rozkoše napĺňali  zarosené okna Renaultu, tohto “milostného salónu”. Ça ne fait rien, Ça ne fait rien, zdalo sa, že ani tej vážne sa tváriacej, v prítmí brieždenia bledej, hrajúcej mierne do okrovej, trochu strach naháňajúcej kostolnej veži ukradnutej z Chiricového obrazu to nevadilo. 


Moja ľavá noha si odniesla tú prvú plnú dávku. Nohavice mi v čistiarni vrátili ako nečistiteľné, vraj to treba len s vodou! Zo slušnosti a určitej empatie som viezol moju juhoamerickú známosť - ženu? - tam, kde som ju spoznal. Alebo to bol muž? Zo zadného sedadla ma počas jazdy nežne hladila vo vlasoch. Alebo to bol muž, ktorý čechral vlasy ako jemná dáma? Neviem, nedozviem sa. Na dlhý čas nás bude spájať tajomné “Ça ne fait rien”!


*Neskôr som si uvedomil, že som podvedome použil pri líčení tohto dokonca aj pre mňa nevšedného zážitku “makronizmus”, ale zdá sa mi, v tomto texte je nevyhnutný, latinskoameriká dáma nevedela po slovensky, nemecky zle a angličtina jej tiež moc nesedela...Námahu som mal potom vlastne len ja sám, pretože som si nevedel spomenúť, ako sa táto forma nazýva a čo presne vyjadruje!


Dnes je prvý raz správna jesenná hmla, ani tie obrovské duby pár metrov od möjho domu smerom ku diaľnici nie je vidieť, auta nie je počuť, Renault je už dávno zošrotovaný a spomienky sú uložené symbolicky do tej hmly zabudnutia…






Keine Kommentare:

Kommentar veröffentlichen

Jakab mi rozprával ako vtákov naháňal

  Ako som naháňal vtákov (Pre Gabriely) Jakob Gazdag sa, rozmrzelý celkovou situáciou v rodine, spontáne rozhodol újsť naspäť, odkiaľ už dáv...