Pobalili sme ruksaky. Problém bol, odkedy nefajčím so zápalkami. Dobre ešte ten starý zápisníček pre pionierov, minimálne šesťdesiatpäť rokov starý, podľa skautského vzoru, obsahuje kontrolnú listinu, dnes sa to asi nazývá “checklist”, lebo bez angličtiny ani krok, zápalky by sme boli zabudli! Chystáme sa k vrcholu, ale tentoraz šampanské zostane doma, naposledy mi v ruksaku krásne explodovalo a všetko bolo polepené. Jakub šomral, že pytle máme zbytočne ťažké a načo mi je toľko párov nohavičiek na takú krátku dobu. On ma len tri spodky. “Nehovorí sa spisovne ‘trojo spodiek’?”, pýtam sa provokačne. Malá prednáška nie o gramatike: “Keine Ahnung, som už roky v nemecky hovoriacom prostredí a tak pomaly strácam prehľad. Ale aj tri spodky je možno na dvojdňovú túru veľa”! Zjavne sme obaja nie príliš pevne v sedle írečitej slovenčiny a dišputa na túto tému predčasne končí.
“Ale vieš Kinga, že pomaly budem expert na nemčinu? Čím ďalej častejšie chodia za mnou rodení nemecky hovoriaci kolegovia, aby som im to alebo ono vysvetlil, prípadne text článku do ich materinčiny preložil! To je predsa vrchol, nie?” V duchu sa chytám sa slova “vrchol”, aby som predčasne ukončila Jakubovu prednášku. Už to poznám, následovalo by “že možno je to tým, že Švajčiari nie su vôbec nemci a sú popletení ich štyrmi úradnými jazykmi, stratili prehľad, izolovaní ich kopčiskami, nie?” a poviem: ”Tak na ktoré to kopčisko sa chceme vyškrabať, kam sa vydáme?” Tajne som dúfala, že vyhral Davos. Tam sa dá priamo z vlakovej zastávky šplhať rovno na kopec.
“Dnes vezmeme auto.” Príjemné prekvapenie, ale aj obavy, či ma nečaká dlhá pešia cesta do nejakého základného tábora alebo k lanovke.”To vieš”, ako keby vytušil moje myšlienky, “ja by som najradšej liezol opäť a opäť na ten Venušin pahorok…”, uškŕňal sa Jakob.
“Ty by si tam liezol aj keď už medzitým poznáš, že tam je tá mäsožravá rastlina, odborne nazývaná Dionaea muscipula? Nebojíš sa?” Ja to mám vyštudované z dvoch semestrov botaniky a biológie.
“Bojím! Ja sa všetkého bojím, prúdu vody, premávky, skúšok, osamelej noci, sliepok, zdivelých kráv a najviac - najviac sa bojím Venuše, či na pahorku, či v posteli!”
“Kopcov sa ale nebojíš, veď tam ideš rád a dobrovoľne, nie?”
“Bojím. Ale tá káva potom, to je ako kedysi cigareta potom...Alebo ešte lepšie syrová alebo marhuľová ‘Wähe’* s jablkovým muštom za odmenu. ‘Mzda strachu’, ten film si pamätáš? Starý francúzsky, Yves Montand v hlavnej úlohe, tuším ako šofér.”
“Tak polez už, ty môj šofér! Tentoraz to nemá znamenať ‘kurič’, keď už spomínaš francúzov, najskôr tak ‘zohrievač’, ale na to je zatiaľ skoro. Rozumej to teda ako po slovensky - riadič!”
Po dobrej hodine sme sa ocitli na parkovisku po Säntisom. Samozrejme, že tam je lanovka na tých dva a pol tisíca metrov, hore, na vrchole je aj meteorologická stanica v celoročnej prevádzke, ale môj milý pán Jakob sa rozhodol zobrať pešo značkovanú cestu na vrchol. Neviem už presne, malo to trvať asi dve-tri hodiny. Po dvoch hodinách som spotená skákala z jednej jamy do druhej, z jedného balvanu na inú bludnú skalu a nečujne hromžila, ktorý škodoradostný debil nám toto tu pred tisíckami rokov nakládol do cesty. A neboli sme ešte ani v štvrťke cesty. Až som už nemohla, nechcela ďalej a ľstivo fingovala vyvrtnutý členok.
Jakob okamžite spotený priletel, asi vyľakaný, že ma bude musieť niesť na rukách alebo volať horskú službu. Nežne ma uložil do machom a voňavými vysokohorskými bylinkami vystlanej priehlbiny medzi dvomi navŕšenými kopami skál a začal mi nohu jemne masírovať. Koniec tejto prvej pomoci sa dal predpokladať. Vzdaná horská túra ešte neznamená, že človek nedosiahne vrchol, ak má skúseného zliezača venušiných pahorkov.
Ba ani tá povestná venušin pasca - Dionaea muscipula-, ani tá nemusela hladovať, ten nešťastný tučný chrobák sa nechal schapnúť a dokonale nás nasýtil...
