reinkarnácia

 Ajhľa - to nie Umberto Eco. ale ecce homo:

Praotec komunizmu - znovu tu?

nočné defilé

 Kráľ so svojím infantom na nočnom pochode, obhliadke opevnenia. Infant nie je infanterák, jazdieva skôr ťažké mašiny, ľahkým vetroňom počnúc cez kitesurfing aparáty, delta bombardéry, tanky, veterán-automobily, šport-kabriolety a lyže, preto má nové topánky.

Kráľ nesmie v súčasnej dobe nič jazdiť, tak sa necháva viesť, voziť a dámami aj zviesť.

Topánky nemá na rozdiel od infantana nové, ale pohodlne vychodené, takže hravo vydrží nočný pochod obhliadky cimburia, dokonca za účelom historickej snímky pre rodinný album

stojí na špičkách a napriek tomu sa zhovievavo usmieva... 

Kráľ stojí na špičkách dokazujúc svoju nesmiernu veľkosť...

Bez masky ani krok!

 Ja Vás do tej pece bez rúška nepustím!

Ale veď on má to posmrtnú masku, extra sme ju nechali urobiť(

To nevadí, mastnú pokutu zaplatíte tak či tak...

Oslobodenie jednej drevenej opice.

Drevená opica alebo drvená? "Kinga je zdrvená", šepkali si študenti v kuloároch bývalého nemeckého gymnázia, neskôr školy umeleckého priemyslu, dnes už zase puritánske maturitné učilište evangelické.

Odkedy ma rektor výtvarnej akadémie preklial, živorila som svoj neblahý osud v podobe opice z dreva.

Dostalo sa to via handy k tomu jedine ešte zachovalému  orgánu - ľavé ucho - samotného princa Handymana. Jatý zúfalstvom, odporom a hnevom podujal sa šľachetný princ zachrániť mňa zo spráchnivenia či zožratia červotočmi a hneď, ani na sekundu neváhajúc, poslal mi via WhatsApp SMS s návodom, ako sa z dreva vynoriť.

Mala som odhodiť všetky zábrany, hlavne falošnú morálku a prudériu, zbaviť sa definitívne

všetkých komplexov a sebavedome vstúpiť do prefajčenej zborovne a v mojom novom, na mieru ušitom Evinom rúchu, zasadnúť rektorovi na nos, pričom som si mala dávať pozor na večnú smradľavú cigaru, ktorú rektor nikdy nevypúšťal spomedzi jeho žltých zubov a poriadne mu pošúchať svoj gluteus maximus muskel po tvári a zároveň sa pokochať pri tom, ako sa ten úbožiak tvári. Z môjho dreveného tela som mala nenápadne, akoby nič, ako by len také hlúpe teľa, odlúpnuť zopár triesok, nimi rozškrabať ten rektorov hnusný, vyrážkami, vredmi posiaty hroznou bradou zarastený ksicht a kvapky hustej krvi nechať tomu sochárovi G., ktorý ma chlípne a nemravne omakával, vylízať. 

Vraj len čo by si to za ten svoj hnusný prečin konečne zlízal, bola by som z kliatby oboch pedagógov, zjavne skrytých antropophagusov, na veky oslobodená.

Drevená Kinga sa mstí na rektorovi...

,,,drevom veľkosti deväť mu masiruje odporný zarastený ksicht!

Ale nemala som k tomu “cojones”, ako hovoria Španieli. Zdalo sa mi to príliš kruté, nechutné. Tak som zostala dodnes drevená, preto aj drevene v tanečnej tancujem a princi ma na salsu ako partnerku nechcú a tak vytúžene čakám na princa, ktorý by sám konečne hrdinsky konal a konečne namiesto večního objímania svojho mobilu objal pravú princeznú z ozajstného mäsa - pardon, zatiaľ len z dreva, mäso by musel najprv asi sám zohnať, kúpiť - a krvi...

replika

Spitý šťastím som ležal na chodníku

Nádeje plný som aj bežal po chodníku

Tu zočil som tú našu Gabiku

Peknú milú ako bábiku

Takmer sme sa vedy zrazili

Vtedy ešte šikovne riadil som svoje Žiguli

Dnes nemám k výčitke žiadnu repliku

Prečo neprešiel som ju len na chodníku?

Okolo tej istej témy krúžim

ako supy keď zočia čerstvú mŕtvolu

vrátený čas žiť znovu túžim 

zapáliť spomienok vyschlých starú stodolu

valcujú sa tam ako nevymlátené obilie

zvezené  dialnych polí

len pomyslieť ako čas pominie

nenávratnosť toho bolí

usnul si včera o dvadsaťdva a pár drobných

dnes bude tu už len dvadsať jeden

čas letný čas zimný jedno pre divákov záhrobných

pomaly to všetko už jebem...

elégia

všetky moje lásky

inkluzíve starej plavovlásky

dnes to biela pani

straší nahá vo vani

tú mladšiu bujnú nevidím pre stromy asi

má na hrdzavo červené vlasy

pod čiernou sukňou kypré boky

biele stehna strihajú pružné svižné kroky

nepotrvá to už roky

lístie opadne zacpú sa zvodné stoky

nevydržím stromy spilujem

chcem vidieť tú čo milujem

prelep dnes ráno objavil

preklep očima zočil

prsty do bane strčil

zmočené ich vynoril

dnes to biela pani 

straší nahá po BANI

nebýva už na hrade

v núdzi straší v mojej záhrade

PRELEP z nadier 

už dávno zoschnutých strhol

prísyp sušených slnečnicových jadier

tekvicové antiprostatové zhltal a nasýtený grgol

napnutú čiernu sukňu roztrhajú oblé pružné pevné stehna

strihajú drahý čínsky hodváb

tu sype sa pornografie plná debna 

na skaliskách hnije stroskotaný koráb

aj červená časom z vlasov zájde 

permanentná sivá ku vráskam sa nájde

hodina k hodine ako vraj vrana k vrane si sadá

prv plná vzletu lietať už nevládze padá

Citát: (neznámy autor, najskôr ľudová poézia)

Dědečku, dědečku, vylez z té vany, nastydíš sa a zemřeš!

Dědeček vylez z vany, nastydil sa a zemřel…

Morál:

nikdy nelez do žiadnej vani 

nevlez tam ani hoc vaňa padá

ku zvodnj starobou bielou bielej pani

nebola možno nikdy mladá

Rabín?

 Šalom!שלום

Neviem “magyar”-sky, “nem tudom”! Ale ani môj otec nevedel. ale…

Sedeli sme z neznámeho dôvodu na peróne nádržia hlavnej stanice v Bratislave. Otec asi musel mať nejaký dôvod, prečo sme tam sedeli pri zateplenom pive a čakali. Dnes poviem “ako na Godota”, vtedy som o Godotovi ešte nič nevedel, skôr o Golemovi.

“Dobrý deň pán inžinier”, pozdravil neznámy muž a prisadol si k nám. Neviem o čom sa potom spriadal živý dialog, pretože po maďarsky neviem. Ale ani môj otec nevedel a preto ma tok rozhovoru fascinoval. Otec sedel opretý dvomi rukami o jeho vychádzkovú palicu, zaujato sa tváriac sustredene načúval neznámemu a v pravidelných intervaloch prizvukoval “igen”, čiže po maďarsky slovo súhlasu, naše “ano”. Môj obdiv som mu vyslovil ako sme boli opäť sami, na čo sa len poťuchlo uškrnul. “Ohromne sme si porozprávali”, mienil v smiechu.

Netušil som, aké gény som ako prídavok k tým známym, dostal do vena. Dobre pol storočia neskôr som sa ocitol v podobnej situácii. Vykrivkal som k brehu curyšského jazera, plaváreň mala už po sezóne ale slnko sa ešte nevzdávalo. Z teplej vody jazera vyliezol mokrý muž len v plavkách, závidel som mu trochu a pokračoval v mojej zdravotnej púti. Motal som sa hore dole v kruhu, aby som nevošiel do tieňa tých starých krásnych stromov, lebo pod nimi bolo medzitým podstatne chladnejšie. Pred zamknutou opustenou šatňou obľúbeného kúpaliska niekto tmavo oblečený telefonoval relativne väčším mobilom. Cupkal som ďalej ako v klietke ohraničenej jesenným slnkom. Alpské kulisy, ktoré sú nastrčené na južnom koni jazera, boli zahalené oparom, povestnú legendami opradenú “Vrenelinu” - Vrenelisgärtli - záhradu bolo napriek jej takmer 3000 metrovej výške sotva rozoznať, práve dnes, keď som o nej chcel vnúčatám rozprávať.

Občas som pozrel na parkovisko, či neuvidím ich auto, ale meškali. A ukázalo sa, že aj zmeškali! Zmeškali historickú udalosť - byť svedkami o nesmiernej múdrosti, schopnosti, inteligencie a hereckého talentu ich starého otca, teda mňa.

Mal som dojem, ako keby ktosi na mňa volal. Hlas bol intenzívnejší a tmavo oblečený muž sa pohyboval smerom ku me. Až teraz som zbadal na jeho hlave jarmulku, teda kippu. Spoznal som aj reč, ktorou sa mi prihováral. Hebrejsky. Vytrvalo s úsmevom opakoval mne neznáme slová ale mimike sa dalo porozumieť. Žartovne sa ma vypytoval, či aj ja nevojdem  do vody, melódiou hlasu sa dalo tušiť, že je to fantastické, odporúčania hodné. Tak som mu naľúbeznejšou švajčiarskou nemčinou ktorú som schopný na mojom hlasivkovom nástroji vylúdiť, za pomoci pantomímy mojich oporných palíc vysvetlil, že už štyri som v jazere nebol, ale pred mozgovou porážkou aj štyrikrát denne.

Rozpútal sa medzi nami živý zaujímavý dialóg. Teraz nechápem, ako sme si mohli tak výborne rozumieť. Pretriasli sme diagnózy, liečebne, fysioterapojtov, predošlé zamestnanie, nemocnice, kvalitu lekárov, perspektivy, len o politike a sexe nebola zatiaľ reč. To bude nabudúce, včera sa musel pohľadom na jeho drahé hodinky odporúčať s omluvou, že je šabat a stretneme sa zase tu, on chodí sem plávať, ja mám sa tam prechádzať, keď už je vstup na pláž zdarma. Popriali sme si “shabbat shalom”, on mi pridal vinš na uzdravenie, ukázal smerom k nebu aby všetko išlo nahor…to bola premiéra môjho dialógu hebrejsky.

Celý večer som bol včera smutný, že tú reč neovládam...keď už vyzerám ako starý rabín! 

שַׁבָּת שָׁלוֹם