Tak tu to konečne máte - die schwarze Kohle weiss gewaschen!
Bola to riadna námaha, vyprať vaše špinavé peniaze na čierno uložené v našej banke! Konečne tu máte krásne biele uhlie…
NB: Prvý pokus scannen na nových strojoch, musím si zvykať…
PS pomaly si zvykam, ide to zle...
S Samichlaus, Samichlaus*, düfam nenesieš nám uhlie?!? (Uhlie je po nemecky Kohle a Kohle má výzam aj ako peniaze!) My chceme len trvanlivé, čisté, bez CO2 plynu a znovu tvoriteľné zdroje! My peniaze nechceme, my sme predsa zelení sociálni demokrati! My spoločnosti peniaze jednoducho berieme! My nepotrebujeme prať “schwarze Kohle”, my sme čistí na duši a na tele…
Presne tak, ako to chceme robiť doma a aj s našimi automobilmi!
*Samichlaus je po švajčiarsky svätý Mikuláš, zásadne nosí sardinky konzervované bez oleja!
Ako som naháňal vtákov
(Pre Gabriely)
Jakob Gazdag sa, rozmrzelý celkovou situáciou v rodine, spontáne rozhodol újsť naspäť, odkiaľ už dávno ušiel. Do svojho rodného mesta, nič iného mu nenapadlo. Nemal ani veľa na výber, voľba bola zaťažená finančnou situáciou. Vedel, že tam aspoň prvé dni prežije viacmenej v pohode, cenový spád bol ešte vždy enormný. Vrecka napchal bankovkami ktoré v rýchlosti pozbieral po byte, načatú flašu treťoradého koňaku položil na sedadlo a počas jazdy bez premýšlania o možných náledkov, takmer automaticky, tej fľaše popíjal. Bolo nad ránom, nejakých zvláštnych kontrol sa neobával, policajné hliadky dávno opustili výpadovky.
v prípade kontroly sa spoliehal na japonský olejček, ktorý raz dostal od zákazníčky, ktorá nepretržite celý deň pila whisky a riadila denne auto zo svojho obchodu dobre cez sto kilometrov domov a zadúšala sa, že pár kvapiek olejíčka a nikto nemohol žiadny alkohol zistiť. Napriek tomu chcel dodržiavať rýchlosť, hoci ulice mesta boli vymetené, priam pozývali ku rýchlej jazde. Ale aj sa v duchu akosi lúčil s panorámou, ktorú, ako si myslel, dlho neuvidí, ktorá mu bola za tie roky blízka, dôverná. Smer k diaľnici nemusel tomu starému Renaultu vysvetľovať. Ako dobre cvičená kobyla sa trepal smerom na východ sám, veď to nebolo prvý raz, čo toto staré ale dosť zaujímavé vozidlo malo absolvovať túto cestu.
Pri Zemskom múzeu, kde tiež kedysi pracoval na príprave výstavy o živote a tvoroch doby bronzovej, maľoval tam rôzne zvery, pripravoval súťaže pre návštevníkov, dobre si vedomý, že nikto ich pravdepodobne neuhádne, tam kde sa pri hlavnej stanici z jazera proti všetkým zvyklostiam vynára rieka a nie naopak, ako by to jeden čakal niekde inde, auto spomalilo. Zvyknuté na pomalú jazdu, pretože tu sa dalo vždy niečo zaujímavého vidieť. Ale ťažko niečo čakať o tomto čase, noční pracujúci všetkých profesii odišli alebo spať, alebo tí jedni už raňajkovali kým tí druhi len možno konečne večerali, všetci podľa chuti popíjali, konzumovali v tých málo baroch, ktoré mali ešte - či už zase - otvorené ich prvé pivo, absint, kávu s Kirschom, možno nejaký obschnutý sendvič. Čerstvé kroasánty ku káve, ak už mali šťastie a pekárske dodávky ich čerstvé šte teplé doviezli. Srdce mesta bolo šedivé, zívalo prázdnotou, ani holuby nepromenovali po opustenej dlažbe...
Tmavovlasá postava ako z filmu náhlila po opustenom nábreží. Podvedome spomalil, kochal sa v pružnej chôdzi dievčiny. Páčila sa mu, až celkom zastal. Pozrela na neho a Jakab kývol hlavou, ako keby to bol úklon, poklona, znak úcty. Žena natiahla ruku k autu, znovu prikývol., Mala havranie vlasy, kontrast k bielej blúzke, ktorá zatiaľ nepraskla pod tlakom klenutých pŕs, ktoré boli do nej nabité a drali sa celý svojím bytím na svetlo sveta. Vrtko bez zaváhania sa nachýlila ku dverám na vodičovej strane, Jakab jej však ukázal na zadné. Vedľa neho ležala totiž tá koňaková flaša, tak neskôr jej s úsmevom povedal, že tie dvere sú pokazené. Aj naozaj boli. Dáma sa len pousmiala. Zdalo sa, že ten úsmev v jej tvári mal signalizovať “nerozumiem”.
Dohadovali sa potom radšej po anglicky, ale rýchlo prešli do francúzštiny, keď dáma oznámila, že je Latína, teda južná Amerika a tá románska reč jej vyhovovala lepšie. Bolo takmer ráno a tak sa zjednali na cene ďaleko pod zvyklými, veď to bola už len šťastná náhoda a nevstúpila do auta nejako z nutnosti zarobiť, skôr z prekvapenia a zvedavosti. Náplecnú tašku pohhodila na sedadlo a vypadla z nej učebnica nemčiny. Vraj tu študuje nemčinu na univerzite. Ale nebola žiadny naivný nováčik, vedela čo bolo potrebné, nerobila to po prvý raz, vecne zo svojej skúsenosti dirigovala riadiča Jakaba k jeho obrovskému úžasu ku kostolu Dobrého pastiera. Jeho by niečo takého nenapadlo ani vo sne.
Za kostolom skýtala veža tieň a tmavovláska začala bez otáľania otvárať Jakabovi nohavice.
Presadol radšej ku nej na zadné sedadlo, aby sa nemusela vyťahovať cez operadla. Pritúlila sa k nemu a on ihneď začal mechanicky a akoby samozrejme a zo zvyku jej stískať tie prsia, ktoré akoby pozostávali zrejme tajne pod blúzkou neviditeľne schovaných nabobtnaných melónov, príjemných na dotyk, pohladenie, láskanie. Jakab mal za sebou trápnu dvoj až troj mesačnú abstinenciu na sexuálnom poli, jeho neočakávaný exotický úlovok ho preto uvádzal do predštádia euforickej extázie.
Scenériu v rannom šere s tou vežou v novobaroknom štýle, osvetlenou len pouličnými lampami - na ulici po kostolom premáva trolejbus, tak lampy svietia celú noc - museli zjavne asi niekde tajne vyrezať z obrazov Giorgio de Chirico, inak sa to javisko nedalo vysvetliť. Veža dýchala melanchóliou záhady tejto noci, ako všetky jeho obrazy a na diváka pôsobila ako divadelná kulisa v nejakej očakávanej tragédii.
Pouličný rybí trh nielen v Tokio sýtil jeho vôňou atmosféru temného zákutia pod kostolom.
“Napriek vrecku napchatom so semenom na puknutie, ktoré som už dlhé bolestné týždne nosil v nohaviciach sa mi nepostavil”, pokračuje v líčení udalosti sám Jakab. “Asi som príliš slopal…ja debil!”
Juhoamerická žena nereagovala nejako prekvapene. Ça ne fait rien, povedala a je čierna hriva schovala môj pokrčený úd, ktorý síce trochu už napuchol, ale ležal padnutý na bok ako ranený tučný ušliapaný odporný krátky had slabo teľacej farby bez práva na existenciu na tomto svete. Ça ne fait rien, opakovala s nežným úsmevom. Peut-être que vous pouvez m’aider un peu...mohol by ste mi trochu pomôcť, vtedy som si uvedomil, že mi vyká. Zachvátila ma vlna nehy. Pohladil som tie husté čierne vlasy, cítili sa ako struny gitary, asi niečo z dedičstva pôvodných obyvateľov zeme jej pôvodu, opäť zdvihla tvár z môjho lona, oči sa jej zaleskli v šere auta. Je veux faire quelque chose pour toi afin que tu aies aussi ta joie, chcel by som robiť niečo pre teba, aby si mala tiež radosť, koktal som. Uvedomil som si, že taký opitý musím byť aktívny, bez toho sa dnes neodbavím. Vzpriamila sa, roztvorila blúzu, odkial vypadli nádherné prsia. Posunula sa k operadlu a vyhrnula sukňu okolo pásu.
Voilà, s’il le veut, tu máš, ak chceš, krátko sa zasmiala. Dychtivo som strčil ruku medzi jej stehná. Vyprahnuté ústa, tá prekliata fľaša na prednom sedadle! Toto je klitoris? Užasol som. Na dráždec sa to pociťovalo príliš veľké, na penis s kvalitou a svojou veľkosťou ako správny makarón* uvarený “al dente” to bolo relatívne malé.
Nevedel som, ako reagovať a medzi ukazovákom a palcom som to držal ako keď sa vezme niečo pinzetou. Pred dávnymi rokmi, keď som s malým Dušanom onanoval, to bol ten istý pocit. To “niečo” medzi mojimi prstami stvrdlo ale stále to bolo smiešne drobné...
Je veux te baiser, vypotil som bez dychu. Chcem s tebou jebať, domáhal som sa, aby som zahnal pocit neistoty. Tmavovláska okamžite vystrčila zadok a spoločnými silami sme márne skúšali môj mäkký úd zasunúť do tej ochotne ponúknutej bezchlpej diery. Ça ne fait rien, povedal som tentoraz ja. Opakoval som to viackrát. V mojom vzrušení kombinovanom mojím naliehaním, túžbou, sklamaním, prekvapením, miernou zúrivosťou sám na seba a na môj hlúpy stav a nádejou na ukojenie, som rýchlo začal latinskej dáme - alebo to bol pán? - mydliť prirodzenim. Skôr teda musel byť pán! Vzdychy a pritlmené výkriky rozkoše napĺňali zarosené okna Renaultu, tohto “milostného salónu”. Ça ne fait rien, Ça ne fait rien, zdalo sa, že ani tej vážne sa tváriacej, v prítmí brieždenia bledej, hrajúcej mierne do okrovej, trochu strach naháňajúcej kostolnej veži ukradnutej z Chiricového obrazu to nevadilo.
Moja ľavá noha si odniesla tú prvú plnú dávku. Nohavice mi v čistiarni vrátili ako nečistiteľné, vraj to treba len s vodou! Zo slušnosti a určitej empatie som viezol moju juhoamerickú známosť - ženu? - tam, kde som ju spoznal. Alebo to bol muž? Zo zadného sedadla ma počas jazdy nežne hladila vo vlasoch. Alebo to bol muž, ktorý čechral vlasy ako jemná dáma? Neviem, nedozviem sa. Na dlhý čas nás bude spájať tajomné “Ça ne fait rien”!
*Neskôr som si uvedomil, že som podvedome použil pri líčení tohto dokonca aj pre mňa nevšedného zážitku “makronizmus”, ale zdá sa mi, v tomto texte je nevyhnutný, latinskoameriká dáma nevedela po slovensky, nemecky zle a angličtina jej tiež moc nesedela...Námahu som mal potom vlastne len ja sám, pretože som si nevedel spomenúť, ako sa táto forma nazýva a čo presne vyjadruje!
Dnes je prvý raz správna jesenná hmla, ani tie obrovské duby pár metrov od möjho domu smerom ku diaľnici nie je vidieť, auta nie je počuť, Renault je už dávno zošrotovaný a spomienky sú uložené symbolicky do tej hmly zabudnutia…
Pohľad do alchymistickej dielne dvoch bosoriek?
Tá koncentrácia po poznaní túžiacich je obdivuhodná - kde zostáva sex?
Ordnung muss sein - jedna z najväčších devíz vo Švajčiarsku: PORIADOK MUSÍ BYŤ!
Policajt: “Do leta nechcem ani jeden z tých spadnutých listov vidieť! Myslíte, že jeseň je tu len pre vás?!?”
s Spomienky a chuť na DADA
Erinnerungen und Lust auf DADA
Wenn du, Reiche, etwas wieder hast, nämlich reichlich Frust, ziehe ich sofort meine Armbrust
Wenn du, Reiche, aber wieder zeigst reichlich deine schône Brust, ziehe ich sofort lustvoll meine grosse Lust
Ak bolí ťa, ty bohatá, tá tvoja duša, hneď naporúdzi moja kuša
Ak ale vystrkuješ tvoje krásne prsia, nepovedal by som, že sa mi hnusia
Tell me, Mr Willy Tell, into which part of my bra should I put the apple? Right or left one? What would be better for your shooting? Or is not for shooting, could it be an apple from Paris?
Toto je Kinga - povedala mi - hlúposti hovoríš až prázdnotou to cingá
Das ist da die Kunigunda - sagte mir - hast du denn als Autor keine Ehre, Dummheiten sprichst du da, klingt nach vollkommener Leere
Slovenská ľudová pieseň:
Slowakisches Volkslied:
Anička dušička kde si bola, kde si ráno bola, že si si čižmičky zarosila?
Bola som v hájičku, žala som trávičku duša moja…
Anneli meine Seele wo bist du schon so früh gewesen, dass deine Stiefelchen mit dem Morgentau perlen?
Ich war im Hain, im Auenwald, habe das Gras geerntet, meine Seele...
Ako takmer každá ľudová pieseň ani tento popevok sa neobíde bez dvojznačných narážok,
iného - väčšinou zmyselného - skrytého významu.
Man fragt sich, wie fast immer bei der Volkspoesie, nach der zweiten Bedeutung. Der Text birgt oft Inhalt derben oder sexuellen oder gar politischen Anspielungen. In dem vorliegenden Fall kann das Anneli z.B. des Marihuana Missbrauchs verdächtigt werden, oder des nächtlichen Schäfferstúndchen, oder sonstigen geheimzuhaltenden Sachen.
Das Rätsel kann manchmal durch eher durch eine unsittliche Variation gelöst werden:
Anička spieva inú verziu:”...bola som v hájičku
SRALA som trávičku...”
Das Mädchen Anna singt andere Version:”...war im Auenwald da musste ich scheissen bald und der Teppich aus Gras
war natúrlich patschnass…”
Damit hat die Kunigunda vollkommen recht, ich als Dichter und Autor soll lieber singen als ein unter dem Wasser schreitender Hecht oder ein im Teich tanzender Specht…
Svätú pravdu má Kinga, keď hovorí,
že tento básnik a autor blbosťou bučí, len čo ústa otvorí.
Radšej by mal mlčať skôr než vatra začne v rybníku blčať,
šťuke vlasy spod kúpacej čiapky trčať
a ďateľ v rytme kriku rýb prestane do stromu ďobať
a ako promovaný medikus začne po pacientoch stetoskopom stepovať...
P POKUSY DODRŽAŤ PRAVIDLA HAIKU
Test für sogenannte "Herenimmunität", takzvanú "kolektívnu imunitu".
raz dva tri päť šesť
jesť mrav-ci ne-ma-jú čo
čo-sko-ro je-seň
hmli-sté rá-no dnes
ká-va ešte ne-vy-chla-dla
chlap čí-ta zi-mu
za-se hmla pa-dla
stu-de-ná žbrnda ká-va
ru-kou má-va preč
ká-va ve-trom chladla
hmla na po-lia sad-la
v kú-te len smú-tok
ze-le-ný mu-žík
nôž v pra-vej ru-ke blýs-ka
krv sln-ka zá-padu
"krankhaftes reimen"
chorobné patologické rýmovanie:
káva ešte nevychladla
zimná hmla na stôl padla
POKUSY DODRŽAŤ PRAVIDLA HAIKU
v zime nekúpeš sa v rybníku
raz dva tri až bez päť česť
hladní mravci chcú cukor jesť
Kolektívna imunita hrá farmaceutickým firmám do koryta
po nemecky sa to “Herdenimmunität” volá
a celý vtip kresený za rečovú bariéru sa schová:
“Eine Herde” je stádo v slovenčine,
“Ein Herd” je šporák po slovensky.
Kým stádo je skôr pre capa,
sporák je pre kuchárku či kuchára,
keď ona alebo on na ňom vyvára!
Ako vtip ten preložiť
a riť na platničke nespáliť?
To starosti sú literárne,
pre ľudí bez znalosti reči, humoru a vtipu zbytočné a márne...
Pobalili sme ruksaky. Problém bol, odkedy nefajčím so zápalkami. Dobre ešte ten starý zápisníček pre pionierov, minimálne šesťdesiatpäť rokov starý, podľa skautského vzoru, obsahuje kontrolnú listinu, dnes sa to asi nazývá “checklist”, lebo bez angličtiny ani krok, zápalky by sme boli zabudli! Chystáme sa k vrcholu, ale tentoraz šampanské zostane doma, naposledy mi v ruksaku krásne explodovalo a všetko bolo polepené. Jakub šomral, že pytle máme zbytočne ťažké a načo mi je toľko párov nohavičiek na takú krátku dobu. On ma len tri spodky. “Nehovorí sa spisovne ‘trojo spodiek’?”, pýtam sa provokačne. Malá prednáška nie o gramatike: “Keine Ahnung, som už roky v nemecky hovoriacom prostredí a tak pomaly strácam prehľad. Ale aj tri spodky je možno na dvojdňovú túru veľa”! Zjavne sme obaja nie príliš pevne v sedle írečitej slovenčiny a dišputa na túto tému predčasne končí.
“Ale vieš Kinga, že pomaly budem expert na nemčinu? Čím ďalej častejšie chodia za mnou rodení nemecky hovoriaci kolegovia, aby som im to alebo ono vysvetlil, prípadne text článku do ich materinčiny preložil! To je predsa vrchol, nie?” V duchu sa chytám sa slova “vrchol”, aby som predčasne ukončila Jakubovu prednášku. Už to poznám, následovalo by “že možno je to tým, že Švajčiari nie su vôbec nemci a sú popletení ich štyrmi úradnými jazykmi, stratili prehľad, izolovaní ich kopčiskami, nie?” a poviem: ”Tak na ktoré to kopčisko sa chceme vyškrabať, kam sa vydáme?” Tajne som dúfala, že vyhral Davos. Tam sa dá priamo z vlakovej zastávky šplhať rovno na kopec.
“Dnes vezmeme auto.” Príjemné prekvapenie, ale aj obavy, či ma nečaká dlhá pešia cesta do nejakého základného tábora alebo k lanovke.”To vieš”, ako keby vytušil moje myšlienky, “ja by som najradšej liezol opäť a opäť na ten Venušin pahorok…”, uškŕňal sa Jakob.
“Ty by si tam liezol aj keď už medzitým poznáš, že tam je tá mäsožravá rastlina, odborne nazývaná Dionaea muscipula? Nebojíš sa?” Ja to mám vyštudované z dvoch semestrov botaniky a biológie.
“Bojím! Ja sa všetkého bojím, prúdu vody, premávky, skúšok, osamelej noci, sliepok, zdivelých kráv a najviac - najviac sa bojím Venuše, či na pahorku, či v posteli!”
“Kopcov sa ale nebojíš, veď tam ideš rád a dobrovoľne, nie?”
“Bojím. Ale tá káva potom, to je ako kedysi cigareta potom...Alebo ešte lepšie syrová alebo marhuľová ‘Wähe’* s jablkovým muštom za odmenu. ‘Mzda strachu’, ten film si pamätáš? Starý francúzsky, Yves Montand v hlavnej úlohe, tuším ako šofér.”
“Tak polez už, ty môj šofér! Tentoraz to nemá znamenať ‘kurič’, keď už spomínaš francúzov, najskôr tak ‘zohrievač’, ale na to je zatiaľ skoro. Rozumej to teda ako po slovensky - riadič!”
Po dobrej hodine sme sa ocitli na parkovisku po Säntisom. Samozrejme, že tam je lanovka na tých dva a pol tisíca metrov, hore, na vrchole je aj meteorologická stanica v celoročnej prevádzke, ale môj milý pán Jakob sa rozhodol zobrať pešo značkovanú cestu na vrchol. Neviem už presne, malo to trvať asi dve-tri hodiny. Po dvoch hodinách som spotená skákala z jednej jamy do druhej, z jedného balvanu na inú bludnú skalu a nečujne hromžila, ktorý škodoradostný debil nám toto tu pred tisíckami rokov nakládol do cesty. A neboli sme ešte ani v štvrťke cesty. Až som už nemohla, nechcela ďalej a ľstivo fingovala vyvrtnutý členok.
Jakob okamžite spotený priletel, asi vyľakaný, že ma bude musieť niesť na rukách alebo volať horskú službu. Nežne ma uložil do machom a voňavými vysokohorskými bylinkami vystlanej priehlbiny medzi dvomi navŕšenými kopami skál a začal mi nohu jemne masírovať. Koniec tejto prvej pomoci sa dal predpokladať. Vzdaná horská túra ešte neznamená, že človek nedosiahne vrchol, ak má skúseného zliezača venušiných pahorkov.
Ba ani tá povestná venušin pasca - Dionaea muscipula-, ani tá nemusela hladovať, ten nešťastný tučný chrobák sa nechal schapnúť a dokonale nás nasýtil...
Cesta do neba - dve témy v jednom artikli. Aj slon má predsa dva kly!
“Takový schody do nebe. Hm, hm,
Postavit chtěl bych pro Tebe”,...ako to spieval Waldemar,
to prišlo podstatne neskôr. Najprv som si musel vypočuť rozprávku o Jakubovom rebríku ako chcel vyjsť až do neba a šlapal priečku za priečkou, stupienok svojho rebríka jeden za druhým, nekonečne dlho, na ilustrácii bol nahatý - rozprávka ozaj pre deti? - mal dlhočiznú bradu, ktorá sa mu motala medzi bosé nohy, topánky už dávno zošmatľané stratil, dáma, ktorá mi rozprávku predčítala, už zápasila so spánkom a ja som musel sedieť ako uliaty, kým nádejná študentka výtvarnej akadémie zápasila o môj portrét. Dodnes visí tento pamätihodný výtvor nad mojou posteľou. Mám na ňom obrovskú bielu baretku, pripomína to cukrára. No a napriek tomu, že som sa narodil na Jakuba, ani Jakub sa nevolám a rebríkov a výšky sa bojím ako čert kríža. Rád ale vyváram, len do pečenia sa moc nemám, už vonkoncom nie sladkosti cukrárskeho rázu.
Tomu sa hovorí učenne medzi psycho-vedami “detská trauma”. Kvôli tej čapici...
Neskôr, ako dôstojník tankistických jednotiek, som mal možnosť presvedčiť sa o hrôze, ktorá zachvátí bezmocných divákov, keď sa spoza vŕšku na jeden šup vynorí rota burácajúcich tankov. Predstavujem si, že to musí byť podobný údes, ako keby sa znenazdajky vynorila moja tučná suseda v rúžových spodkoch a pritesnej podprsenke v hmle a preľaknutý človek uskočí v pude sebazáchovy priamo do náručia opáleného brontosaurusa. Tento obraz hororu ma prenasleduje cestou do neznáma, ergo aj do neba! Väčší šok než tá susedka môžu nahnať už len malé vírusy corony, mutované ako biologické zbrane hromadného ničenia, súčasne veľmi moderné.
Nečujne sa vynorí kŕdeľ letúnov, nezachytiteľné štebotanie krídel ako kmitanie krídel včelích, poháňaných elektromotormi po vzore súdruha Piccarda, ktorý na slnečných batériach obletel zemeguľu bez pohonnej látky, len tak, na splátky, po tankovaní slnečnej energie. Psychiater!
Oni tí psychiatri nikdy nemajú ku svojim klientom ďaleko…
Takáto nevyžiadaná eskadra sa vydá ako sprievodná patrola na mojej ceste do neba? Majú na palube solárové bomby? Prinútia ma pristáť znovu na zemi lebo nemám ešte na palube svojho lietadla elektromotor, ale len zastaralý stroj, sýtený leteckým kerozínom, ktorý výdatne produkuje oxid uhličitý, tak, že naše stromy na zemi sa tým sústavne musia prežierať? Alebo robia turbíny môjho nebeského povozu príliš veľký krach? Zverina a ľud pracujúci nemôže spať spánkom spravodlivých? Všetko je možné, prichádza do úvahy, veď spôsob premávky anjelov v nebi preskúmaný my, obyvatelia tejto našej harule, pozemšťania, ešte explicitne nemáme a zelení politici a ich učeníci sa v ich svätom zanietení ponášaju na Krista a jeho družinu sprevádzanú anjelmi. Sám Boh vie, aký pohon užívajú anjeli, mávať krídlami mi ako vysvetlenie nestačí!
Pripravujem si vopred výhovorky omluvy: Kde by som na ceste - nielen do neba! - našiel zástrčku s vhodným napätím, keby mi vypršali batérie elektromotoru? Kde by som načerpal novú energiu, keby pršalo a slnko zmizlo na týždeň? Tajfúny ku mne nedoletia a plachty pre slnečný, kozmický vietor majú zatiaľ vyskúšané len Japonci, naši milí Amis* z NASA majú zatiaľ prestávku. *A laquelle de tes amies penses-tu? Á celui qui a des ailes - na tú s krídlami.
“No než ona za mňou doletí to potrvá”, myslím si. Krídla by som mohol potrebovať, aj keď je tu tá historka s Ikarusom! Nie je práve mojím úmyslom zjaviť sa na Nebeskej bráne zaprášený popolom potom, čo by som po požiari svojich krídel podľa negatívneho Ikarovho zážitku, povstal z popola ako Fénix…Jednorožec, unicorn, po Pegasovi ani stopy, chiméra na pochode...
Na šťastie sa tá hrôzostrašná letka bezhlučných duchov alebo zoombies na nedefinovateľných letostrojoch na zenite nevynorila a môžem trochu voľnejší na duši zamieriť do najbližšieho baru na odpočívadle na diaľnici a kúpiť si ako útechu ku káve kokosovú tyčinku, keď som už sám taký kokos, že plánujem takú náročnú tému, cestu.
*Na ktorú z tvojich priateliek myslíš? Na tú, ktorá má krídla!” Dobrá blbosť ma napadla! Ja, ktorý doslova nenávidí operené živočíchy s výnimkou Indiánov, skôr teda mladých Indiánok, nie tých na jedenie, tých na zjedenie, ja by som si želal na ceste okrídlenú ženu?!? To je azda moja predstava o úprimnosti? Lož! Jedine ak by mala krídla z alumínia! Alebo keby to bola aspoň tátoš! Pegasus. Rozpačito kĺžem zrakom po svetlobéžových drevených stenách, obložené sú tým alpským stromom, ktorého meno vždy zabudnem**. Pekne to hraje s krvavo červeným koženkovým poťahom. Niekto útočí na môj nie už tak ostrý sluch: “Môžem si k tebe prisadnúť?” Neznáma priateľka, nemá ani krídla, ale vyzerá ako anjel, ktorý spadol z neba. “Kam cestuješ?”, spontánna otázka.
“Ako viete, že cestujem?”, odvrkol som a dodal: ”Do neba!”
“Zobrieš ma so sebou? Práve sa odtiaľ vraciam. Spadla som, ale musím naspäť.” Nemihol som ani okom, ale to vnútorné začalo intenzívne pracovať. Niekto padá z neba! Zaujal ma práve nápis na stene hostinca. Ešte viac spomienka na citovaného autora. Johann Nepomuk Nestroy, takmer krajan, rodák z milovanej Viedne, dnes predmestie Bratislavy:
“Ich liebe die öffentlichen Orte nicht; ich geh’ daher auch für gewöhnlich immer nur in die Wirtshäuser, wo ich zu Haus’ bin.” Krásne, myslím si. Raz dávno som si zvolil na jeho počesť pseudonym “Destroy”…(však nič iné ani neviem!)
Ďalšia asociácia, vnútorné oko zablúdilo. Praha, povinná každoročná púť študenta do stovežatej, s nezájdeným leskom svetového mesta a samozrejme obligátna kontrola pivovaru “U Fleků”. Pivo s cesnakovými hriankami, teda topinkami! Nápis na stene hlásal: “Kto pívo pije a muzice platí, vezmou ho do nebe andělé svatí.” A upokojenie čitateľa: “Pivo jsem píjal a muzice platil, když jsem šel do nebe, Petr mne vrátil!” Aha, “ça y est!”, mrmlem ako kedysi Archimedes jeho “Heureka!”, to je to, to je riešenie!
“Nepočúvaš ma!”, vyčíta mi krásny mezzosoprán.”Prepáč”, ospravedlňujem sa, “bol som v myšlienkach celkom inde, celkom ďaleko. Čo si povedala?”
“Zaplatím ti benzín, ak ma vezmeš so sebou.”
“A čo tam benzín! Dajme si pivo, ty ho zacvakaj a hoď do toho musikboxu mincu, ja nemám drobné. Do neba sa potom dostaneme ľahko, len aby nás ten svatý na bráne nevrátil. Máme pivo piť muzike platiť!”
Utrela si pivovú penu z jahodových úst a poznamenala: “Pozri, ako sa vonku leje. To je prietrž mračien, potopa. Pôjdeme?” Zo starodávneho automatu dohrával Matuška. Sadli sme si na poslednom schode.
Schúlili sa pod trojuholníkovou celtou, zvyšok zo starodávneho stanu, hovorili sme mu ihlan, stanový dielec bol z nepremokavej maskovanej plachtoviny a nespočetné blesky na nebi - zase to nebo! - nám nahradili táborový ohníček. Ako v mladosti na Máchovom jazera. Táborák hrial, ktosi na gitaru hral, vnútorný oheň sálal, boli sme v cieli, boli sme ako v nebi...
**limba!
Začiatok hrozitánskej balady...stmieva sa?
Súmrak na štadióne univerzity - storočné jubileum minus 23 rokov plus sedem mesiacov?
RADUJME SA, ale dnes som to nekontroloval...Dnes je to odvtedy už vyše mesiaca!
(Viď dátum kresby…)
Tak som zosilnel a cvičil
veľa mäsitého čerstvého mäsa mal
až plot štadiónu som zničil
kiež na radu vegánov by som bol býval dal!
to je z veľa mäsitého jedľa
smrdíš keď prdíš niekam vedľa
ako prehnitá bedla
ktorá sa nezjedla...
Dnes na obed, poludnie
než slnko za mraky zájde, sa zotmie
budeme zase slávnostne papať
vyzlečiem na to ten ťažký čierny kabát
od dvanástej ohlásiť to zvonom
budem päťdesiattri rokov
čo stal som sa oficiálne otcom prvý raz!
ešte teraz mi behá po chrbte mráz
nepočítal som odvtedy počet tých krokov
odkedy som teda otcom
len odhadom - ide to stále žiaľ už len dolu kopcom!
B Bol raz Rasputin
raz Rasputin
raz Putin
Rasputin
Raz Putin
dva Putin
tri Putin
(vzdy put in)
rezali ste Rasputina
dali ste ho pobodať
chcete rezať aj Putina
chcete si ho popodať?
buď teda riadna svoloč
potom radšej všetkých omoč
nehraj sa na Gašparka
nie kadému známy fakt Gari Kasparov* dá každému mat
Gari nemal si ho na Yale Uni brať
do politiky naválať…
Rasputinov dvojník vzdychá ach
kiež by si hral naďalej radšej šach
ty porazil si aj pogrom, prdom - (hneď DVA preklepy?!?) -, (do tretice) program mašín šachových
z mašiny skočil vtáčik do ríny
zaboril sa do hliny
a utopil sa vo vodách svetových
*ŠACHOVÝ VEĹMAJSTER SVETA
aj na jeho odporúčanie mohol Navalny študovať na elitnej americkej univerzite YALE!
Rasputin, Gari, duch Naválaný a car?) Raz Putin (z ľava)
Nach eigenen Angaben schickte Rasputin ungefähr 20 Telegramme an den Zaren, um ihn vor dem Krieg zu warnen.[93] Eines lautete:
„Kümmern Sie sich nicht zu sehr um den Krieg. Der Augenblick, ihm (gemeint ist wahrscheinlich Deutschland) eine Tracht Prügel zu verabreichen, kommt noch. Jetzt ist der Zeitpunkt noch nicht günstig. Die Leiden werden belohnt werden.“[154]
Als dies nichts fruchtete, versuchte er es noch einmal: „Mein Freund, ich wiederhole dir abermals: Eine furchtbare Gefahr bedroht Russland. Eine Katastrophe, ein Leid ohne Ende. Es ist Nacht. Kein Stern mehr am Himmel.
L Liebste Inoféfa, darling, tvoj domček pre vtákov visí príliš nízko. Každý kocúr sa tam ľahko dostane…
Alois, tvoje kolty visia prekliato nízko, nemyslíš?
D Da war einmal ein Luftibus
schon seit Langem schrieb er keinen Vers und keinen Reim
am Hocker schlief er ein erwach und wollte lieber Heim
da gab ihm gute Muse einen Kuss
und jetz ob er will oder nicht er dichten muss
Guten Wind in die Segel versorgte an der Tankstelle vor Ort
an poetische Reise begab er sich sofort
weil er schon zu lange “mlčal
elán mu v srdci len tak blčal”!*
Dies versteht praktisch jeder wohl
ohne dass er selber sein müsste ein vôľ!**
*
** sinngemässe Übersetzung
Da er schon seit Tagen schwieg und nichts schrieb
gab seinem Herzen tiefen Hieb
Sehnsucht loderte intensiv
Wille schreiben züngelte massiv
Das versteht doch jeder Stier
ohne das er stehen würde wie ein Ochse hier
Tak tu to konečne máte - die schwarze Kohle weiss gewaschen! Bola to riadna námaha, vyprať vaše špinavé peniaze na čierno uložené v našej ...
